Vyhľadávanie:
Podľa značky:
logo
ZNAČKA
AbarthAcuraAlfa Romeo
AllianzAlpinaAro
Aslalom 2012Aston MartinAudi
AutoslalomBentleyBMW
BugattiBuickCadillac
CaterhamChevroletChrysler
CitroenCupraDacia
DodgeDonkervoortEssen EMS
EuroNCAPFerrariFIAT
FiskerFordFrankfurt2011
Geneva2011GoodyearGumpert
HamannHondaHummer
HyundaiInfinitiIsuzu
IVECOJaguarJeep
KiaKoenigseggKTM
LadaLamborghiniLancia
Land RoverLexusLincoln
LotusMaseratiMaybach
MazdaMcLarenMercedes-Benz
MiniMitsubishiMorgan
NissanOpelPagani
PeugeotPontiacPorsche
QorosRace of ChampRenault
Rolls RoyceSAABSEAT
ShellSkodaSlovakiaRing
smartSpykerSsang Yong
SubaruSuzukiTata
TatraTeslaThink
ToyotaTrabantVolkswagen
VolvoWiesman
NOVINKY
Spomienka na Rauno Aaltonena a Mini (19.05.2012)

Živá legenda automobilových súťaží, fínsky pretekár  Rauno Aaltonen, sa stal inšpiráciou pre špeciálnu edíciu Mini. Slávny víťaz Rallye Monte Carlo z klasickej éry Mini dokázal nemožné, keď v cieli extrémne náročnej legendárnej súťaže v roku 1967 triumfoval s nenápadným automobilom Mini Cooper.   
Značka Mini  vtedy okrem toho triumfálne obsadila aj ďalšie dve pódiové priečky. Dnes má neopakovateľný „rely profesor“ svoju vlastnú jazdeckú školu a záujemcovia môžu mať vo svojej garáži špeciálnu edíciu modelov Mini Cooper alebo Mini Cooper S, vytvorenú v duchu tejto legendy motoristického športu.
Špeciálna edícia Mini Rauno Aaltonen disponuje množstvom špecifických prvkov, ktoré ju okamžite identifikujú a navodia atmosféru automobilových súťaží. Základom je červená farba exteriéru. S ňou nápadne kontrastujú atraktívne biele 17-palcové disky z ľahkej zliatiny. V kontrastnej bielej farbe ja lakovaná aj strecha, kryty vonkajších spätných zrkadiel a v prípade modelu Cooper S aj lemovanie vzduchového otvoru na prednej kapote. Biele sú tiež neodmysliteľné športové pruhy: na prednej kapote, vzadu a tiež na bokoch, aj s naznačením typicky športového motívu – šachovnicovej vlajky. Biela farba, červený motív pruhov so šachovnicou a nápisom „Special Edition“ zdobia mriežky pri bočných smerovkách MINI. Neprehliadnuteľným doplnkom špeciálnej edície na prednej strane sú prídavné diaľkové svetlá, ktoré sú nielen dizajnovou inšpiráciou, pochádzajúcou zo sveta rely, ale aj užitočným funkčným prvkom.
Kontrasty červenej a bielej farby vytvárajú aj charakter a atmosféru interiéru vozidla. Červená a biela nechýbajú ani na veľkom centrálnom rýchlomere, ktorého pozícia sa nemení už od čias klasického Mini a jeho slávnej športovej éry pred vyše pol storočím. Bielu plochu stupnice s čiernym číselníkom lemuje výrazný vonkajší červený prstenec. Exkluzívnou poctou pre Rauna Aaltonena je grafický prvok s jeho podpisom v dolnej časti rýchlomera.
Rauno Aaltonen nezískal svoje prezývky „lietajúci Fín“ či „rely profesor“ len tak. Jeho štýl jazdy a úspechy na športovom poli v minulom storočí ho neodmysliteľne radia do motoristickej siene slávy. Okrem obdivuhodných víťazstiev s Mini totiž zvládal trate automobilových súťaží v neuveriteľných 127 krajinách sveta.
Svoje bohaté skúsenosti odovzdal Rauno Aaltonen aj nasledujúcim generáciám: aktuálne ich zúročuje vo svojej vlastnej jazdeckej škole jeho syn Tino Aaltonen. Ocenením kvalít moderného Mini je jeho zaradenie do flotily tejto školy, a to vo verzii Mini John Cooper Works.
Príbeh klasického Mini, ktoré sa stalo základom mimoriadne úspešného športového vozidla, sa začal písať v hlave geniálneho konštruktéra Aleca Issigonisa. Nemal síce steny ovešané diplomami z matematických olympiád a matematiku vlastne považoval za „nepriateľa každej kreatívnej ľudskej bytosti“, bohatstvom svojich myšlienok, svojím entuziazmom a nechuťou prijímať kompromisy, tlačil svoj tím k maximálnemu výkonu.
Issigonis bol v 50. rokoch minulého storočia zástupcom technického riaditeľa továrne Austin Longbridge. V roku 1956 ho Leonard Lord, prezident automobilky British Motor Corporation (BMC) vyzval, aby vyvinul úplne nové a vskutku inovatívne vozidlo. Issigonis sa okamžite pre vec nadchol a hneď vedel, čo chce urobiť.
Nové auto malo byť menšie, než všetky modely, vyrábané v BMC, malo však ponúknuť dostatočný priestor pre štyri osoby a ich batožinu. Potrebný pohon mal zabezpečiť štvorvalec, ktorý už firma vyrábala, jazdné charakteristiky mali stanoviť nové štandardy.
Tým, že už od začiatku uvažoval nad predným pohonom, motorom uloženým vpredu priečne a prevodovkou priamo pod motorom, Issigonis hneď vytvoril ideálne podmienky pre výnimočne efektívne využitie vnútorného priestoru. Až 80 percent priestoru, ktorý si predstavíte pri pohľade na plochu Mini zhora, malo byť exkluzívne vyhradené pre posádku a batožinu.
Celková dĺžka nového vozidla bola 3 metre a 5 centimetrov a bolo by užšie, než ho poznáme, nebyť Issigonisovho zmyslu pre proporčnosť. Keď sa mu jeden z návrhov zdal byť príliš úzky, prikázal auto rozpíliť pozdĺžne na dve polovice a obe po centimetroch nechal rozťahovať od seba, až kým nezakričal „stop“ a správna šírka bola na svete.
Už 4. apríla 1959 zišlo z výrobných liniek Austin v Longbridge prvé klasické Mini. Presnejšie, bol to Austin Seven. O päť týždňov neskôr ho nasledovalo druhé z dvojčiat: 8. mája opustil pás produkčnej linky továrne Morris v Oxforde prvý Morris Mini-Minor. Tieto dva modely predstavili verejnosti spolu po prvý krát 26. augusta 1959. Napriek ich rozdielnemu pôvodu boli Austin Seven a Morris Mini-Minor v podstate identické, pričom sa navonok líšili iba mrežou chladiča, krytmi kolies a farbami karosérie. Výroba v oboch továrňach pokračovala desať rokov s tým, že model z Longbridge niesol od roku 1962 meno Austin Mini.
Iba málo konceptov vozidiel pretrvalo podobne dlhé časové úseky alebo získalo porovnateľnú popularitu a žiadny z nich nebol premenený do takého množstva rozmanitých variantov ako Mini. Tento úspech sa zakladá aj na tom, že Mini od začiatku zodpovedalo požiadavkám svojej doby, okrem toho však ponúkalo aj ďalšie kvality. S celkovou dĺžkou 3,05 metrov a nákupnou cenou 496 anglických libier bolo perfektne ušité na malé parkovacie miesta a malé rozpočty. Jeho agilné jazdné vlastnosti a šarmantný charakter jeho proporcií ho robili zaujímavým aj pre tých vodičov, ktorí popri ekonómii priestoru a hospodárnosti vedeli oceniť i športové prejazdy zákrut a individualitu.  
Keď bolo classic Mini uvedené na trh, jeho tvorca Alec Issigonis splnil svoju úlohu. Morris Mini-Minor a Austin Seven dosahovali identické jazdné výkony a ponúkali objem 195 litrov v batožinovom priestore. Veľkodušná ponuka priestoru, úsporné a predsa silné motory, dobré držanie stopy a komfortné pruženie nového, malého vozidla boli vychvaľované zo všetkých strán.
Poháňané boli priečne zabudovaným štvorvalcovým motorom so zdvihovým objemom 848 kubických centimetrov a s výkonom 34 k. Prevratná nová konfigurácia vpredu priečne uloženého motora a pohonu predných kolies sa ukázala byť tak geniálne výhodnou, že sa postupom rokov stala väčšinovým typom pohonu osobných automobilov.
Hneď od prvých rokov výroby klasického Mini začali vznikať jeho ďalšie varianty. Na základe predĺženej plechovej dodávky vzniklo presklené kombi, ktoré sa vyrábalo ako Morris Mini-Traveller a Austin Seven Countryman. Písal sa rok 1960. Už o ďalší rok neskôr vzniklo Mini Pick-up. V druhej polovici roka 1961 prišiel variant, ktorý sa stal základom športovej legendy: Mini Cooper. Ale to už je iný príbeh....
Pri pohľade na prvé náčrty nového vozidla, ktoré Alec Issigonis ukázal svojmu obchodnému partnerovi a priateľovi Johnovi Cooperovi, si tento športový mág nemohol nevšimnúť ďalšiu signifikantnú vlastnosť: uvedomil si, že koncepcia ekonomického kompaktného vozidla poskytovala dokonalý základ pre sľubný športový automobil. Tým sa proces ladenia Mini začal skôr, než sa jeho základná verzia vôbec dostala na trh.
John Cooper bol v motoristickom športe jednou z najuznávanejších osobností – ako pretekár a ešte viac ako konštruktér. Spolu so svojím otcom založili v roku 1946 Cooper Car Company a nadšene sa pustili do výroby pretekárskych špeciálov. Svojou koncepciou pretekárskeho vozidla s motorom pred zadnou nápravou stanovili Charles a John Cooper v roku 1955 vskutku revolučný trend. V rokoch 1959 a 1960 špeciály Cooper získali v Majstrovstvách sveta F1 titul pre jazdca aj pre tím, čo bolo po prvýkrát v dejinách motoristického športu s takto umiestneným motorom. Táto koncepcia sa ukázala byť natoľko úspešnou, že sa čoskoro motor pred zadnou nápravou začal montovať do všetkých monopostov Formule 1 a deje sa tak dodnes.
John Cooper a Alec Issigonis sa časom stali dobrými priateľmi, napriek tomu, že sa stretávali a súperili na mnohých pretekoch. Ich kontakt bol aj profesionálny: Cooper Car Company kupovala motory od BMC.
Keď prišlo na Mini, športové ambície oboch konštruktérov boli spočiatku rozdielne: Issigonis sa predovšetkým snažil stvoriť vozidlo, schopné každodennej premávky, Cooper sa naopak nadchýnal práve športovým potenciálom mrštného malého automobilu. A tak, v roku 1959, poslal Cooper svojho vodiča Roya Salvadoriho do Monzy. Sedel za volantom úplne prvého Mini Coopera. Úspech bol okamžitý: Salvadori prekonal vzdialenosť o viac ako hodinu rýchlejšie, než kolega Reg Parnell v Astone Martin DB4.
Cooper, motivovaný prvým úspechom, navrhol postaviť model typu GT na báze Mini. Aj napriek Issigonisovmu počiatočnému skepticizmu rozhodol šéf exekutívy BMC George Harriman o výrobe malej série 1000 kusov modelu Mini Cooper s výkonom 55 koní, teda o 21 koní vyšším vďaka značným úpravám motora.
Maximálna rýchlosť Mini Coopera bola približne 130 km/h. Prevodové pomery auta boli prispôsobené športovému potenciálu motora, na prednú nápravu sa dostali kotúčové brzdy, aby zabezpečili adekvátne spomalenie.
Úspechy pomerne rýchlo presvedčili aj Issigonisa. Spojil teda sily s Johnom Cooperom a rýchlo začali pracovať na ďalšom zvýšení výkonu motora. Prišiel Mini Cooper S a jeho do extrému prevŕtaný motor s objemom 1 071 cm3, teda tesne pod hranicou 1 100 cm3, platnou ako limit v triede, na ktorú boli zameraní. Pozoruhodné boli aj otáčky motora: maximálny výkon 70 koní dosahoval pri 6 200 otáčkach, maximum bolo dokonca až 7 200 otáčok za minútu. Táto verzia dostala ešte výkonnejšie brzdy a ich účinok stúpol vďaka použitiu posilňovača.
Základom senzácie s rozpútaním mediálnej pozornosti sa stal rok 1962. Fínsky pretekár Rauno Aaltonen (na súčasnej snímke) a jeho Mini Cooper S predbehli všetkých väčších a silnejších Goliášov a ocitli sa na čele súťaže. Len tri kilometre pred cieľom však Rauno zle odhadol zákrutu a Mini skončilo v kotrmelci. Už o rok to Aaltonen napravil, keď vyhral svoju triedu a celkovo skončil na treťom mieste.
To najlepšie však ešte len malo prísť. Mini Cooper S na prahu súťažnej zimy 1963/64 v porovnaní s predchodcom doslova prekypovalo silou. Keď Paddy Hopkirk doviedol po dramatickej súťaži Mini do cieľa na celkovom prvom mieste, malé vozidlo sa prakticky cez noc stalo legendou motoristického športu.
O rok neskôr zopakoval víťazstvo fínsky pilot Timo Mäkinen so spolujazcom Paulom Easterom a boli jedinou posádkou, ktorá dorazila do cieľa bez trestných bodov, napriek katastrofálnemu počasiu na trati. Tento ročník dokončilo iba 35 z 237 prihlásených vozidiel, z toho tri kusy boli Mini Cooper S.
Nasledujúci rok bol rokom hattricku, keď Timo Mäkinen, Rauno Aaltonen a Paddy Hopkirk preťali cieľovú pásku v ohromujúcom triumfe na prvých troch miestach. Prišlo však kruté sklamanie, keď komisári súťaže diskvalifikovali všetky tri prvé autá s odôvodnením, že ich tlmené svetlá vraj nie celkom vyhovovali homologačným predpisom.
Verejnosť sa napriek tomu nadchýnala vodičmi troch Mini: Hopkirk, Aaltonen a Mäkinen sa napriek spornému vylúčeniu dostali do histórie Rallye Monte Carlo ako „traja mušketieri“. A hneď rok potom zožal Rauno Aaltonen ovácie, keď po tretíkrát doviedol Mini Cooper S do cieľa Rallye Monte Carlo na prvom mieste. Tentokrát bez pripomienok k jeho autu.
Klasické Mini bolo natoľko úspešné, že sa jeho pôvodná podoba s evolučnými technickými modernizáciami vyrábala až 41 rokov, teda do roku 2000. Z množstva rozličných verzií sa predalo vyše 5,3 milióna exemplárov a mnohé z nich sú v dobre zachovanom stave žiadanými zberateľskými artiklami.
Prelom tisícročí bol zároveň obdobím, keď sa z myšlienky klasického Mini zrodilo pod krídlami BMW Group moderné Mini. Prinieslo návrat ku klasickým úspešným proporciám a k dizajnovým prvkom, avšak už s výsostne modernou technológiou pohonu, podvozka a palubnej výbavy.
Prvou verziou, predstavenou v roku 2001 bol Mini Cooper: priamo v názve niesol meno športového génia, ktorý sa zaslúžil o úspechy klasického Mini. O päť rokov neskôr sa odohrala premiéra druhej generácie moderného Mini, tentoraz pre zmenu na počesť génia, ktorý bol otcom samotnej myšlienky klasického Mini. Nové Mini bolo oficiálne uvedené na trh presne 18. novembra 2006, teda v deň nedožitých 100. narodenín Sira Aleca Issigonisa.
Geniálne myšlienky a odkazy klasického Mini sa úspešne uplatňujú aj v ponuke moderného nasledovníka. Mini Countryman s hrdosťou nesie svoje pol storočia staré meno, Clubman pre zmenu úspešne využíva historicky overený koncept praktickejšej predĺženej verzie. Dejinný odkaz motoršportu má podobu mena John Cooper Works: táto popredná britská športová firma sa z pozície dvorného dodávateľa tuningových úprav pre Mini stala integrálnou súčasťou BMW Group.
Dnes sú aktuálne v ponuke verzie Mini, Cabrio, Clubman, Coupé, Roadster aj Countryman. Posledne uvedený aktuálne slúži aj ako homologizačný základ pre špeciál do seriálu World Rally Championship (WRC), ktorý znamená úspešný návrat Mini na trate svetových automobilových súťaží. Teda tam, kde svojím športovým umením preslávil Mini aj lietajúci Fín a rely profesor Rauno Aaltonen.





späť






Napíšte nám
Copyright © 2009 Autoshow.sk Dizajn a programovanie Atalon, s.r.o.